14. a 15. októbra 2025 som mal tú česť (a šťastie – viď dolu) sa zúčastniť celoeurópskeho stretnutia One of Us (Jeden z nás) v Bruseli. One of Us vznikla ako iniciatíva európskych občanov, ktorá v roku 2014 ako najúspesnejšia inicitíva adresovaná Európskej komisii doručila prolife požiadavky 1 897 588 občanov EÚ. Témou tohtoročného stretnutia na pôde Európskeho parlamentu bolo heslo SKUTOČNÁ VOĽBA ZNAMENÁ SKUTOČNÚ POMOC. Venovali sme sa teda pomoci tehotným matkám v núdzi.
V prvý deň stretnutie prebehlo v súkromnejšom duchu, foto a záznam na sociálne siete boli nedovolené ;). Stretli sme sa v jednom kláštore v Bruseli, vypočuli si informácie o aktuálnom dianí, spoznávali na večeri a kultúrnom programe (teším sa, že Slovensko zastúpila Daniela Obšajsníková s kolegyňou v krojoch a s flautou obohatili prítomných o krásne tóny) a na workshopoch sme sa obohatili informáciami o aktuálnych témach. Ja som sa zúčastnil stretnutia, kde sa preberali aktuálne pro-potratové hrozby v legislatívnej oblasti na európskej úrovni (pozn. aktuálne treba písať eurokomisárom, aby odmietli iniciatívu „Moje telo, moja voľba“, ktorá žiada komisiu, aby zaviedla financovanie potratov matkám, ktoré v ich krajinách nemôžu podstúpiť potrat – čoskoro sa vám ozvem a poprosím o angažovanosť).
Ďalšie stretnutia sa venovali pomoci tehotným mamičkám v ťažkých situáciách. Som rád, že som osobne spoznal prezidenta One of Us a bývalého eurokomisára z Malty, Tonia Borga ako aj bývalého premiéra Slovinska Alojza Peterleho. Potykali sme si s bývalým europoslancom Miroslavom Mikolášikom a v priateľskej atmosfére slovenskej skupiny pripili na prijatú novelu Ústavy SR.
Druhý deň sme sa skoro ráno odubytovali z hotela, ktorý zabezpečila z prostriedkov EÚ parlamentu (EP) Miriam Lexmann, za čo jej patrí vrelá vďaka. A ponáhľali sme sa ešte za tmy na akreditáciu do EP. Po spoločnej fotografii účastníkov konferencie pred EP sme sa presunuli na miesto konania – do sály pomenovanej po poľskom kapitánovi Witoldovi Pileckom (väzňovi nacistického tábora Auschwitz, mučeného a odsúdeného na smrť komunistami v roku 1948). K tejto inšpiratívnej osobnosti som na Facebook napísal:
Nikdy viac nesmieme dopustiť návrat komunizmu, fašizmu či akejkoľvek inej marxistickej ideológie / snahy o utópiu.
Nepotrebujeme si vyskúšať vládu vedenú bledomodrými marxistami – keď je základná filozofia zlá, dopadne to vždy utrpením ľudí.
Budujme svojbytný pravdivý odvážny konzervatívny/katolícky/kresťanský prúd založený na láske k Bohu a človeku.
Príbehy mamičiek tlačených do potratu
V plnej sále sme si vypočuli mnohé ťažké príbehy matiek, ktoré sa v minulosti rozhodovali o živote a smrti svojho dieťaťa:
Charlene z Francúzska: Mala som 27 rokov, bola som donútena do potratu. Chcela som to dieťa. Psychologička ma opravila, keď som dieťa pomenovala ako dieťa – je to zhluk buniek. A objednala ma na potrat. Partner ma tlačil, dokonca ma nútil užiť prípravnú tabletu. Vedeli, že toto nie je moje želanie. Nemala som kontrolu nad svojim telom (narážka na časté heslo propotratárov: Moje telo, moja voľba.)
Tá psychologička mala chrániť moje ženské práva. Nedávala mi možnosti, tlačila ma do potratu. Potrat nebola moja voľba.
Musela som sa odsťahovať 400km ďaleko. Mala som depresie. Roky som trpela bolesťou. 5 rokov som hľadala pomoc.
Nirvana – svoje svedectvo hovorí s plačom v hlase. Musí sa vyzuť a hovoriť po stojačky, aby zvládla emócie. Má 4 deti – 15, 9, nenarodeného a 2 ročného.
Oklamanie, zrada, nespravodlivosť. Smútok. Mala som 18, keď som otehotnela. Študovala som, pracovala aj cez víkendy. S priateľom nehovorila o deťoch. Keď zistila, že je tehotná, zašla za svojou tetou. Zablahoželala mi k bábätku. Moja mama povedala, že je to, ako keď ona v tom veku otehotnela. Otec povedal, že hádam dieťa nebude ako ja (?)
Priateľovi povedala, že si nechá bábätko. Bola osamotená, zažívala aj násilie, nemala kam ujsť. Opustil ju priateľ, keď mala dcéra 6 rokov a syn 4 mesiace.
Roky hnevu. Naučila sa regulovať hnev. Kolotoč povinností. Ďalšie tehotenstvo. Panika. Slzy. Pochybnosti. Idem, nejdem na potrat. Každých 5 sekúnd zmena názoru [poznámka: častý argument obhajcov potratov je, že matka vie, čo presne chce]. Šla na potrat s 3. dieťaťom.
Dostala pomoc pri štvrtom dieťati. Plienky a podporu. Plače.
Nirvana teraz podniká. Snaží sa niečo svetu dať dobré. Trénuje ľudí prvú pomoc.
Želám si, že by som to všetko nemusela robiť sama. Otcovia jej detí sa o ne nestarajú. Ako to, že mama sa hneď musí starať a byť zodpovedná od začiatku, ale otec môže odísť a opustiť ich?
Chcem deťom ukázať, že môžeš spadnúť, ale treba znova vstať.
Je dôležité, keď pri človeku v kríze niekto stojí (!).
Leire zo Španielska: Ako 26 ročná som šla na potrat. Bola som mladá feministka, ktorej tehotenstvo skrížilo cestu. O rok som bola opäť tehotná. Avšak toto dieta som si chcela nechať. Vypočula som si tlkot jeho srdca. Žiaľ, pri druhej kontrole sa ukázalo, že bábätko zomrelo.
O 7 rokov neskôr sa verejne podelila o svoje skúsenosti. Zaplavili ju správami iné ženy s ich boletivými skúsenosťami.
Tehotnú matku system ignoruje, nechráni. Kde je rovnosť, keď tehotná matka nemá podporu?
Tisíce žien v EU si musia vyberať pod tlakom, nie je to skutočná sloboda, keď robíš rozhodnutie v strachu.
Moje prvé dieťatko – potrat bol „vyriešený“ rýchlo. Kiež by som počula tlkot jeho srdca ako pri druhom…
Roky potlačených emócií.
Systém neposkytuje podporu pred a po potrate. Neexistujú zdravotnícke postupy na ochranu pred potratom pod nátlakom.
Popotratová trauma je spochybňovaná.
Ženy potrebujú transparentné informácie, potrebujú prostredie stability, ochranu zamestnania pri tehotenstve.
Mafalda z Portugalska: práve dnes majú jej trojičky 6 rokov :). Sú tu vďaka organizácii, ktorej číslo videla v nemocnici a zavolala bez veľkých očakávaní. Bola prijatá, pochopená a vďaka podpore má dnes krásne trojičky – dcérky.
[pozn:] Na Slovensku tiež potrebujeme takto vystavené kontakty na organizácie pomáhajúce tehotným mamičkám tlačeným do potratu. Pomôžete ich dostať do ambulancií a na nemocničné oddelenia?
Na záver stretnutia One of Us bola prijatá deklarácia, ktorú podpísali predstavitelia organizácie ako aj prítomní poslanci Európskeho parlamentu, ktorí na podujatí tiež vystupovali a podporovali ho. Vďaka nim sme sa mohli tohto stretnutia zúčastniť, pretože zafinancovali časť nákladov – ubytovanie. Týmto vyjadrujem vďaku pani europoslankyni Miriam Lexmann za KDH.
Na stretnutie som cestoval som spolu s tromi mladými kolegami-prolifermi, ktorí v Culture šíria videami dôležité témy k mladým. Potrebujeme vašu pomocnú ruku – viac na konci emailu.
(S Annou Máriou, Tomášom a Jozefom sme do Bruselu šli „na postupku“ – celé Belgicko štrajkovalo kvôli sociálnym reformám, a tak sa rušili lety. Náš nezrušili. Wav. Dokonca ho neodklonili do Holandska, pristáli sme v Bruseli. Wav. MHD štrajkovala tiež, no dostali sme sa do centra mesta. Wav. Nasadli sme do taxíka, s ktorým sme sa kvôli obmedzeniam po 30 minútach dostali… na to isté miesto 🙂 Tak sme šli do hotela peši. A došli sme. Wav.
Let späť domov tiež našťastie odletel a aj úspešne priletel do Viedne 🙂
Mali sme relatívne málo času si pozrieť Brusel, no v jednej časti sme zažili nápisy ako ‚Migranti sú vítaní, policajti choďte domov‘ či palestínske vlajky na stenách či v oknách. V inej časti, pri EU parlamente, boli zase dúhové prechody pre chodcov, aj zátarasy s ostnatým drôtom (?). Pocity som mal zmiešané, radosť a pokoj mi priniesla návšteva katedrály, kde boli aj fotografie kráľovskej rodiny a pekné sochy svätých. Chrám ako aj centrum mesta nám ukázalo odvahu a um stredovekých staviteľov – koľký to rozdiel krásy starej architektúry oproti súčasnej… Často v starých kostoloch premýšľam, ako ich dokázali vybudovať a koľko času, schopností a energie (a peňazí) dokázali vtedy ľudia obetovať na stavbu Božieho domu…)
