Článok bol upravený; pôvodny zdroj: LiveAction.org
Farrah Christine vo svojich krátkych memoároch s názvom „To by som si priala vedieť… predtým, ako som potratila moje dieťa“ opisuje svoju traumu po dvoch potratoch. Píše:
Nenávidím sa za to, že som [umelo] potratila dve deti, a aj po desaťročiach sa stále nedokážem vyrovnať s rozhodnutiami, ktoré som urobila, a s nevedomosťou, keď som sa rozhodovala… Veľmi trpím depresiami kvôli tomu, že som si zničila deti.
Farrah hovorí, že sa každý jeden deň ospravedlňuje Bohu za smrť svojich detí.
Keď Farrah otehotnela, bola súčasťou „liberálneho davu, ktorý bol za potraty. Všetci ľudia, ktorí ju obklopovali, boli zástancami potratov a nemala kontakt so žiadnym pro-liferom. Hovorí, že jej rodičia ju nikdy neučili, že potrat je nesprávny.
Farrah hovorí: „Mala som trochu vymytý mozog mentalitou, ktorá ma obklopovala“.
Farrah priznáva, že nikdy nebola „úplne spokojná“ so svojimi rozhodnutiami pre potraty, no jej najbližší ju neustále uisťovali, že robí správnu vec.
Nevedela nič o vývoji plodu ani o vedeckých dôkazoch, že život začína počatím. Teraz hovorí: „Priala by som si, aby som vedela, že to nebol zhluk buniek v mojom tele, že to bol život… Priala by som si, aby som bola vzdelaná iným spôsobom a chápala, čo je v mojom lone.“
Farrahina trauma z potratu nabrala na vážnosti, keď porodila svoje prvé dieťa, syna. Hneď ako ho uvidela, začala premýšľať o dvoch deťoch, ktoré potratila. Farrah hovorí:
Vlastne si pamätám, ako som pred viac ako siedmimi rokmi držala v náručí svoje prvorodené dieťa a myslela na moje vzácne deti, ktorých som sa pred rokmi vzdala. A narodenie môjho prvého dieťaťa bolo mierne poznamenané uvedomením si (konečne) toho, čo som vlastne urobila.
Zasiahlo ma to ako tona tehál. Nosila som v sebe vzácne malé bábätká.
Keď si spopmenula na to, aká bola opatrná, keď bola tehotná so svojím synom, a akú veľkú hodnotu mu pripisovala, keď bol v jej lone, uvedomila si, že aj jej ďalšie dve deti boli rovnako cenné.
Okrem toho, že Farrah nebola informovaná o vývoji dieťaťa a vedeckých faktoch podporujúcich pro-life postoje, nevedela nič ani o emocionálnych následkoch potratu. Povedala:
Priala by som si, aby som vtedy vedela, že ma to bude prenasledovať, skôr, ako som sa rozhodla ukončiť existenciu mojich detí. Priala by som si, aby som vtedy chápala, že budem celý život ľútostiť a smútiť…
Vybrala som si „ľahkú“ cestu. Potom, neskôr počas života, som porodila deti a uvedomila som si, že tie, ktoré som potratila, by boli rovnako neoceniteľné a rovnako milované.
Teraz mi táto „ľahká“ cesta v mnohých ohľadoch zničila život. Opäť, priala by som si, aby som vtedy vedela, že by som ich milovala.
Svoju knihu napísala, aby povzbudila ostatné ženy, aby nepotratili svoje deti – aby neurobili rovnakú chybu ako ona.
Žiaľ, v čase vydania knihy Farrah ešte nenašla uzdravenie. Existujú miesta, kde môžu ženy po potrate nájsť pomoc, napríklad Ráchelina vinica.
Skupiny ako Silent No More zbierajú svedectvá od žien po potrate a pomáhajú im nájsť uzravenie.
Toto sú kresťanské služby. Existujú však aj možnosti pre ľudí bez vyznania. Jedna stránka, ktorá je sekulárna, je Abortion changes you. Pro-life skupina Secular Pro-Life má stránku, ktorá ponúka zdroje pre nekresťanky či ženy bez vyznania po potrate.
Dúfajme, že Farrah nájde cestu k jednému z týchto zdrojov. Uzdravenie po potrate je možné.
Zdroj: Farrah Christine The Things I Wish I Know… Before I Aborted My Children (2013) Kindle Edition
ilustračná foto: pexels.com
