[článok z Life Institute]
Čitatelia už možno poznajú štúdiu s názvom Turnaway; štúdiu, ktorá údajne „dokazuje“, že ženy neľutujú potrat a že odmietnutie potratu môže byť pre ženy škodlivejšie. Z čítania samotnej štúdie, namiesto toho, aby sme sa spoliehali na medializované informácie, dokonca na zhrnutie samotného výskumníka, je však jasné, že výsledky štúdie sú iné, ako sa vykresľujú. Jedným z kľúčových zistení, s ktorým sa často nestretnete, bolo, že na konci štúdie 96 % žien, ktorým bol potrat odmietnutý, uviedlo, že si už neželali, aby potrat podstúpili.
Cieľom štúdie Turnaway bolo porovnať, ako na ženy vplýva situácia, ak potrat podstúpili a situácia, keď ich žiadosť o potrat bola odmietnutá v dôsledku nejakých obmedzení (pozn. prekladateľa: slovenská legislatíva o.i. neumožňuje vykonať umelý potrat, ak matka rovnaký zákrok podstúpila pred menej ako 6 mesiacmi, prípadne ak zdravotný stav matky je taký, že podstatne zvyšuje zdravotné riziko spojené s umelým potratom ). Účastníčky štúdie boli vypočúvané päť rokov po potrate alebo odmietnutí potratu a uvádzali, ako obe situácie ovplyvnili ich život, pokiaľ ide o fyzické zdravie, duševné zdravie, sociálno-ekonomické faktory a osobné vzťahy. Táto štúdia, ktorú vydala organizácia Advancing New Standards in Reproductive Health (ANSIRH), pozostáva z 50 článkov, ktoré boli zhromaždené a analyzované v nedávno vydanej knihe: „The Turnaway Study: Desať rokov, tisíc žien a dôsledky potratu alebo odmietnutia potratu“.
Na svojej webovej stránke výskumníci uvádzajú zhrnutie svojich zistení, ktoré zopakovali aj mainstreamové médiá. V tomto zhrnutí sa uvádza, že na konci štúdie malo 95 % žien pocit, že potrat bol pre ne správnym rozhodnutím, a tiež sa nezistila žiadna súvislosť medzi potratom a negatívnymi dôsledkami, ako je zlé duševné zdravie alebo zneužívanie návykových látok. Tvrdí sa v ňom však aj to, že u matiek, ktorým bol zákrok odmietnutý, je vyššia pravdepodobnosť, že budú mať problémy s duševným zdravím a fyzické komplikácie, a okrem toho aj ťažkosti v oblasti finančného zabezpečenia a bezpečnosti. Na webovej stránke sa nachádza aj dokument PDF s názvom „The Harms of Denying a Wanted Abortion“ (Škodlivosť odmietnutia požadovaného potratu), v ktorom sa ďalej rozoberajú tieto závery o odmietnutí potratu.
Obhajcovia potratov tieto závery použili na tvrdenie, že štúdia vyvracia tvrdenie, že potraty ženám škodia. Nemožno však ignorovať skutočnosť, že zatiaľ čo správy o štúdii sa zameriavajú na absenciu ľútosti nad potratom, tie isté správy nezaznamenali štatistiku o tom, ako sa cítili matky, ktorým bol potrat odmietnutý.
Secular Pro-Life Perspectives, pro-life blog, si všimol túto nezrovnalosť a podelil sa so svojimi čitateľmi o fotografiu z knihy „The Turnaway Study“, ktorá podrobne opisuje štatistiku v súvislosti s tým, koľko žien si naďalej želalo, aby potrat podstúpili, keď im bol odmietnutý. Píše sa v nej:
„Týždeň po odmietnutí potratu 65 % účastníčok uviedlo, že si stále želá, aby mohli potrat podstúpiť; po pôrode len 12 % žien uviedlo, že si stále želá, aby mohli potrat podstúpiť. V čase prvých narodenín dieťaťa si 7 % žien stále želalo, aby mohli podstúpiť potrat. O päť rokov sa tento počet znížil na 4 %.“
To znamená, že tá istá štúdia, ktorá vraj zistila, že 95 % žien neľutuje svoj potrat, zároveň zistila, že 96 % žien si už neželalo, aby potrat podstúpili. Zdá sa teda, že z dlhodobého hľadiska neľutujú ani to, že mali dieťa. Vzhľadom na to, že štatistiky oboch situácií boli na konci štúdie relatívne podobné, naznačuje to nielen to, že odmietanie potratu nie je také škodlivé, ako naznačovali výskumníci vo svojich online zdrojoch, ale aj to, že matky sa časom zmierili a žili s akoukoľvek situáciou, do ktorej sa dostali.
Podľa správy, ktorú napísal David C. Reardon, obhajca programov liečby po potrate a výskumník v oblasti účinkov potratu, má štúdia Turnaway aj celý rad nedostatkov. Jeden konkrétny nedostatok sa týka náboru a miery účasti.
Pôvodne bolo do štúdie prijatých 3 045 žien. Z týchto žien 37 % súhlasilo s účasťou. Z tých, ktoré súhlasili, však 15,5 % ukončilo participáciu pred prvým rozhovorom, takže len 31 % pôvodne naverbovaných žien absolvovalo aspoň jeden rozhovor. Ženy počas štúdie naďalej vypadávali, pričom na konci piatich rokov sa celej štúdie zúčastnilo len 17 % pôvodne naverbovaných žien. Ide o veľmi nízky počet účastníčok, pri ktorom si Reardon kladie otázku, či sa vôbec oplatí štúdiu publikovať. Okrem toho výskumníci priznali, že tie matky, ktoré štúdiu dokončili, častejšie uvádzali vyššie pocity úľavy a šťastia, čo nám hovorí o tom, že tie, ktoré z nej vypadli, uvádzali nižšie pocity úľavy v súvislosti s potratom.
Po druhé, Reardon tiež vysvetľuje, ako boli ženy na účasť v štúdii na rozdiel od bežnej metódy náboru náhodným výberom získavané pracovníkmi potratových kliník. Tým by štúdia mohla byť neobjektívna, pretože pracovníci by mohli selektívne vyberať ženy, u ktorých by podľa nich bola väčšia pravdepodobnosť, že budú mať s potratom pozitívnu skúsenosť.
Zdá sa viac než zvláštne, že výskumníci nezabezpečili, aby sa táto štatistika – že 96 % matiek z ich štúdie neľutovalo, že nemohli podstúpiť potrat, keď ich dieťa dosiahlo 5 rokov – stala predmetom verejnej diskusie. Zo strany médií ide o jasnú snahu zavádzať verejnosť v prospech potratov. Keď sa na štúdiu pozrieme v plnom rozsahu a uvidíme jej nedostatky, ukáže sa, že výsledky nie sú dostatočne jasné na to, aby sme mohli dospieť k záveru, že vo všeobecnosti „ženy neľutujú potraty“, ani že „odmietanie poskytovania potratov je pre ženy škodlivé“, a preto ich nemožno použiť ako príklad toho, ako sa ženy skutočne cítia v súvislosti so svojimi potratmi.
Pri interpretácii výsledkov tejto štúdie je potrebné zvážiť aj to, že keď výskumníci tvrdia, že v rámci svojej malej vzorky nenašli žiadne dôkazy o ľútosti nad potratom, neznamená to, že ľútosť nad potratom neexistuje. Vieme, že ženy skutočne ľutujú potrat, najmä vďaka existencii a využívaniu pomocných organizácií zriadených na pomoc matkám po potrate, ako je Ráchelina vinica, a preto treba dbať na to, aby sa nezanedbávali žiadne pocity ľútosti, ktoré môže mať ktorákoľvek žena v súvislosti s potratom.
Okrem toho asi stojí za to pripomenúť, že ľútosti z potratu je ťažké čeliť, pretože potrat sa nedá vrátiť späť. Naproti tomu je veľmi zriedkavé, aby nejaká matka ľutovala svoje dieťa.
