[BLOG] Dva dni s Maxom z umelého oplodnenia

27.12.2019

Na Vianoce mi Ježiško doniesol knižku s názvom “Max, naprojektovaný chalan z predmestia”. Teda kúpil som si ju po sv. omši v pastoračnej miestnosti nášho kostola, kde za ňu smerom k mladej katechétke birmovancov Simone zaagitovala predávajúca pani asi takto: “To si musíš kúpiť! To by mal prečítať každý birmovanec, aj ten čo ich pripravuje!” Veľmi ma to zaujalo, tak som vzal knihu do rúk a na zadnej strane som si prečítal prvé slová ” Antikoncepcia, kondómy, potrat a umelé oplodnenie…” Viac mi treba nebolo, zaujímalo ma, ako autorka spracovala tieto ťažké témy do románu pre mladých. 

Knihu som zhltol za dva dni popri bežných sviatočných povinnostiach, čítala sa “sama”. Príbeh je zaujímavý, popisuje krátku etapu života 16-ročného tínedžera Maxa, ktorý žije bežný viedenský stredoškolský život. Výborne sa učí, podáva vynikajúce športové výkony, takmer ako dokonalo naprojektovaný človek… Rakúska autorka Veronika Grohsebnerová do školskej časti príbehu zakomponovala aj hodinu biológie, na ktorej dochádza k výmene názorov medzi stredoškolákmi na “háklivé témy” – umelé hormóny a antikoncepcia, kondómy, potrat, (ne)právo na život postihnutých ľudí, neskôr sa do príbehu dostáva aj umelé oplodnenie a problémy s ním spojené ako aj zabíjanie “nadbytočných” embryí, ako aj detí, ktorí sa uchytili v maternici navyše a nie sú v “súlade s plánom” rodičov. Táto výmena dáva čitateľovi základy pro-life argumentov a stojí za pozretie a osvojenie. 

Maxov rodinný život je žiaľ smutný a v prudkom kontraste s láskou a fungovaním, ktoré vidí v 7-člennej rodine svojej spolužiačky Veroniky. Tú začne navštevovať po tom, ako pred partičkou detí ochráni jej 10-ročného brata Tea, ktorý má Downov syndróm. Max s Teom začne cvičievať ovládanie joja a do rodiny chodí veľmi rád. Maxova mama je rozvedená karieristka, ktorá od syna očakáva vynikajúce výkony, stretávajú sa však len ráno pri raňajkách, z práce chodieva neskoro, lebo jej ‘do toho často príde niečo dôležité’. Pohŕda matkami na plný úväzok, z čoho plynie aj zaujímavá výmena názorov s Veronikinou mamou. Tá karéristku vyargumentuje otázkou, či si spomenie na “nenahraditeľných” kolegov, ktorí už z ich firmy odišli pričom na druhej strane hovorí o tom, že deťom jasle nikdy nenahradia mamu, detto ak ich je 25 na dve opatrovateľky. Veronikina mama, ktorá má sama vysokoškolské vzdelanie, sa doma naplno venuje vytváraniu domova a pocitu bezpečia a lásky pre svojich 5 detí, ktorým tak dáva nenahraditeľný základ pre ich budúci život, vzťahy a stabilitu, pocit, že sú osobne milovaní, hodní lásky a že sú pre niekoho vzácni.

Maxov otec od rodiny odišiel náhle, keď bol chlapec ešte malý. Keď po ňom mladík začne pátrať, dozvie sa hrôzy, ktoré napáchala jeho matka, vrátane potratu jej prvého dieťaťa s Downovým syndrómom. Dozvedá sa i to, ako bol vyrobený v umelom oplodnení v snahe o “dokonalé dieťa”, príde i na to, že sa spolu s ním v maternici uchytilo i jeho dvojča, avšak jeho mama chcela len jedno dieťa a tak bol jeho brat ako “nadbytočný” zabitý. Román popisuje, že bolo len otázkou náhody, ktoré dieťa zdravotnícky personál usmrtí. Nasleduje Maxovo veľmi ťažké vyrovnávanie sa so objavenou realitou a s nemožnosťou spoznať svoju skutočnú identitu i biologických rodičov. V tomto procese značne pomáha Veronikina veriaca rodina i samotná Maxova priateľka Veronika. Tí Maxovi sprostredkujú pohľad na Boha ako milujúceho Otca, ktorý chcel existenciu nás všetkých a ktorý nás uzdravuje. 

Max malého Teodora zachráni ešte raz, tentoraz pred bandou skínov, čo ho však takmer stojí vlastný život, upadá do kómy a … Bezcitná Maxova matka v nemocnici vyčíta malému downíkovi Teovi jeho existenciu až takto tvrdo: “To ty za to môžeš! Kvôli tebe sa to všetko stalo! Kvôli tebe môj syn takmer zomrel! Obetoval sa pre niekoho, kto sa ani nemal narodiť! Nikdy si nemal uzrieť svetlo sveta!” Autorka takto tvrdo poukazuje na všeobecne akceptovaný avšak povedzme si otvorene – zásadne neľudský a neslušný naratív o tom, že pre postihnutých ľudí, pre ich rodiny, okolie a celý sociálny systém(!) by bolo lepšie, keby sa vôbec neboli narodili (za týmto účelom sa bežne zneužíva diagnostika chorôb nenarodených detí). Behá z toho mráz po chrbte a pripomína to Hitlerove eugenické snahy o “očistenie” ľudstva od handicapovaných; vyvracanie tohto presvedčenia spoločnosti sa zdá byť jedným z cieľov tohto diela. Dokazujú to aj vyjadrenia ako “Teov život má takú istú cenu ako život kohokoľvek iného. Má takú istú hodnotu ako napríklad ten váš. Takže: Áno, stálo to za to.” Autorka odhaľuje aj smutný, hlboko ukrytý pôvod bezcitnosti Maxovej mamy, ktorá sa mu pri návštevách v nemocnici ani len neprihovára – ukazuje, že ľudskosť sa v nej zlomila umelým potratením jej prvého dieťaťa a jej opätovné nadpobúdanie je nadprirodzeným zázrakom.

Príbeh sa končí …. smutne/šťastne/tragicky/happy endom/… To už neprezradím a nechávam na vás, aby ste si knihu zadovážili. Miestami sú otázky viery v knihe vyriešené prirýchlo, avšak je to vzhľadom na možnosti takéhoto diela pochopiteľné. Pre mňa to bolo rýchle, no obohacujúce čítanie, z ktorého si okrem zaujímavého príbehu a niekoľkých momentov dojatia odnášam aj potrebu vyzvať všetkých: Poďme von a bojujme za život. 

lebo

Každý život má nekonečnú hodnotu. 

Potrat zraňuje matku a zabíja dieťa. Sme v 21. storočí a vždy existujú lepšie riešenia ako potrat. 

Neplodnosť často možno liečiť lepšími metódami ako je IVF, ktoré ju nelieči, ale obchádza. Umelé oplodnenie (IVF) prináša aj veľa otázok, aj riziká pre ženu i pre dieťa, aj smrť “nadbytočným” a utrpenie.