V čase, keď doktor Richard Selzer napísal svoju esej s názvom „Čo som videl na potrate“, bol profesorom chirurgie na Yale University. Sám seba popisuje ako „osvieteného“ muža bez „nadradeného náboženského postoja“, muža, ktorý nikdy nemal problém pri pohľade na krv, chorobu alebo nádor. A napriek tomu, tieto slová napísal po tom, ako videl, ako jeho kolega vykonal „bežný“ potrat v 24. týždni:
V miestnosti je nás šesť: dvaja lekári, dve zdravotné sestry, pacient a ja. Zainteresovaní sú zaneprázdnení, dávajú veľký pozor. Ja nemám čo robiť, ale tiež dávam pozor. Chcem to vidieť.
Niečo vidím!
Je to neočakávané, úplne neočakávané, ako pohyb v zemi, búrlivé chvenie. Vidím niečo iné, než čo som tu čakal. Vidím pohyb – malý. Ale videl som ho. A potom ho znova vidím. A teraz vidím, že sa to hábe tá trčiaca ihla, ktorá trčí z brucha ženy. Najskôr na jednu stranu. Potom na druhú stranu. Kolíše, stiahne sa, ako rybárovo lanko s veľkou rybou na jeho konci.
Znova! Viem to!
Je to plod, kto je znepokojený. Je to plod bojujúci proti ihle. Bojuje? Ako sa to môže diať? Premýšľam – to sa nemôže diať. Zamýšľam sa – predsa plod nepociťuje bolesť, nemôže cítiť strach, nemá žiadnu motiváciu. Je to iba reflex. Ukazujem na ihlu.
Je to reflex, hovorí doktor …
Na konci piateh mesiaca plod váži asi pol kilogramu, má asi 30 cm. Má vlasy na hlave. Má riasy na mihalniciach. Na hrudníku má svetloružové bradavky. Má nechty na prstoch rúk aj nôh.
Na začiatku šiesteho mesiaca plod vie plakať, sať, vie zovrieť ruku do päste. Kope, udiera. Matka to môže cítiť, môže to vidieť. Jeho očné viečka, ktoré boli doteraz zatvorené, sa môžu otvárať. Môže sa pozerať, hore, dolu, do strán. Má veľmi silný stisk. Dokázal by udržať vlastnú váhu len jednou rukou.
Podľa doktora je to reflex. Počul som ho. Ale videl som niečo. Videl som, ako to množstvo buniek chápe, že sa musí uhýbať. A vidím to znova! Napadlo mi zasiahnuť – je to len jeden krok – schmatni tú ihlu a vytiahni ju. Nie je nás tu šesť, premýšľam. Myslím, že nás je sedem..
Niečo sa tam dusí. Snaha, jeho snaha, tá ma zväzuje. Nezasiahol som. Neurobil som ani maličký krôčik. Bolo by to … no šialenstvo. Každý, kto tu je, chce, aby tá ihla bola tam, kde je. Šiesti to chcú. Nie, piati to chcú.
Ja viem. Nemôžeme nakŕmiť tak veľa ľudí. Na svete už nie je dosť miesta. Ja viem, ja viem. Je to právo ženy odmietnuť toto riziko, odmietnuť bolesti pri pôrode. A nechcené dieťa je veľkým bremenom. Nechcené dieťa je bremenom pre neho samotné. Viem.
A predsa, je tu ten pohyb ihly. Videl som ho. Videl som… Cítil som – v tej miestnosti, bol to krok do strany, odstrčený život, život, ktorý sa odráža preč. Videl som, ako je ten život odňatý – zmetený prúdom, vyhasínajúci – a potom bol preč …
Znie to ako argument? Dúfam, že nie. Nesnažím sa argumentovať. Hovorím len, že som to videl. Ten rýchly pohyb. Čokoľvek sa dá povedať na obhajobu potratu; ten obraz brániaceho sa mi nezmizne spred očí. Čo som videl, som videl: obranu, pohyb od ihly, úsilie dostať sa preč. A jednoducho už so mnou o tom nemôžete diskutovať. Čo by mohli urobiť slová voči pravde toho, čo som videl?
[preklad časti anglického originálu eseje dr. R. Selzera]
